Narážam na všetkých neviditeľných introvertov, ktorí svoju introvertnosť skrývajú a hrajú sa na extrovertov.
Introverti tvoria približne tretinu až polovicu populácie. Je nás menej ako extrovertov, no je nás dosť. Nie je to vôbec malé číslo. Spoločnosť sa napriek tomu tvári, že sú introverti vzácny druh.
Živo vidím ten pohľad kolegyne v práci, keď som jej povedal, že som introvert. S divným úškrnom na tvári sa pozrela k zemi, ako keby som jej povedal, že mám posledný mesiac života.
Vo svete, ktorý nechce nikdy stíchnuť sa ľudia boja otvorene priznať, že sú introverti. Boja sa, že tak dostanú nálepku čudákov. V spoločnosti ešte stále prevláda názor, že introvertnosť je choroba a introverti sú menejcenní ľudia.
Chápem, že predstierať extrovertnosť je ľahšie, lebo tak človek skôr zapadne a zvezie sa s davom.
Stojí za to žiť dvojitý život?
Žiť dvojitý život znamená dvakrát viac vynaloženej energie. Introverta neskutočne vyčerpáva, keď sa musí pred ľuďmi pretvarovať a hrať na niekoho, kým nie je.
Keď vieš byť sám sebou iba v súkromí, často ti už neostáva energia na nič iné, len oddychovať.
Môj bývalý spolužiak je introvert, no pri ľuďoch sa hrá na najväčšieho extroverta. Každý víkend chodí s partiou na diskotéky, aj keď to neznáša. Sám sebou je len vtedy, keď sme vonku dvaja. Neraz sa mi priznal, že má depresie a že ho to ničí. Nevie sa prestať hrať na extroverta, lebo sa bojí, že potom nebude populárny a stratí kamarátov.
Mrzí ma, že si nedá poradiť, no verím, že si to vekom sám uvedomí. Stratený čas však nevráti.
Stojí za to ísť proti sebe? Možno oklameš ostatných, ale neoklameš seba.
Na konci dňa stojíš pred zrkadlom osamote a len ty vieš, aká je pravda.
Nepíšem to len tak, prešiel som si tým. Hral som sa na niekoho iného, lebo som chcel zapadnúť.
Raz ma kamarátka predstavila svojej partii ľudí, s ktorou chodila von. Odvtedy ma začali každý deň volať von, do baru. Vždy ma presvedčili, aj keď som nechcel ísť.
Hral som sa pri nich na ukecaného, lebo som sa bál byť sám sebou. Verejne odsudzovali tichých ľudí a smiali sa im, že sú to „autisti“.
Takže keď bolo ticho, cítil som zodpovednosť, že musím niečo hovoriť a zabaviť ich. Von sme bývali aj hodiny a ja som mal dosť často už po pár minútach.
V duchu som netrpezlivo čakal, kedy sa konečne rozpustíme. Keď som došiel domov, bol som maximálny vyčerpaný. Pripadal som si ako múmia bez života a jediné čo som chcel, bolo zavrieť sa v izbe.
Chcel som byť sám a ticho.
Veľakrát som sa hral na extroverta. Aj dnes sa mi niekedy stáva, že to robím. Keď sa pri tom prichytím, v duchu si poviem: „prestaň, toto nie si ty!“
Strach je len ilúzia
Introverti svoju vrodenú osobnosť potláčajú z dvoch dôvodov.
Buď je to z nevedomosti, kedy vôbec nevedia, že sú introverti. Trápia sa, že sú iní ako ostatní a ubíjajú sa za to. Nepoznajú skutočné dôvody prečo fungujú inak ako väčšina.
Druhý dôvod je strach. Horšie ako nevedieť, že si introvert je to, keď to vieš a nechceš si to priznať.
Bojíš sa, že ťa potom svet nebude akceptovať, alebo že sa na teba ľudia budú pozerať zhora.
Strach je len ilúzia. Keď sa musíš pred ľuďmi pretvarovať, aby ťa akceptovali, vedome ich nadhodnocuješ a seba podhodnocuješ. Zabíjaš svoju sebaúctu a svoju jedinečnosť. Nedá sa zapáčiť každému.
Ser na to, čo si myslia ostatní.
Nepripúšťaj si názory ostatných bez toho, aby si zvážil/a, aká myseľ ten názor vygenerovala. Len ty budeš so sebou žiť po celý život.
Ľudia prídu a odídu, no len malá hŕstka ostane. Pred tými pravými ľuďmi sa nemusíš na nič hrať, lebo ťa akceptujú aký/á si. Na ostatných nezáleží.
Ak si introvert, tak so sebou nebojuj. Prijmi svoju introvertnosť lebo to je niečo, čo sa nedá zmeniť. Čím skôr to urobíš, tým spokojnejší bude tvoj život.
Popíšem ti, ako prebieha test „utopenia“ z tréningu špeciálnych jednotiek Navy SEALS.
Kadetom zviažu za chrbtom ruky, zviažu im k sebe nohy a hodia ich do 3 metrového bazéna. Ich úloha je prežiť 5 minút.
Väčšina týmto testom neprejde. Niektorí začnú panikáriť a kričať, nech ich vytiahnu. Niektorí sa nevedia dostať z dna na povrch, aby sa nadýchli a odpadnú. Musia byť vytiahnutí a oživovaní.
Počas rokov v tomto teste niekoľko ľudí zomrelo.
Niektorí to však zvládnu. Uvedomujú si paradox, že čím viac sa budú snažiť držať hlavu nad vodou, tým skôr sa potopia. Pri neschopnosti pohybu je nemožné udržať sa nad vodou. Navyše v panike spotrebujú viac kyslíka.
Kľúč k úspechu je nepanikáriť, ale poddať sa tomu. Nechať sa klesnúť až na dno bazéna. Odtiaľ sa jemne odraziť nahor a vďaka momentu sa dostať až na hladinu. Tam sa rýchlo nadýchnuť a opakovať proces dookola.
Zvládnuť tento test si nevyžaduje obrovskú fyzickú silu, výdrž alebo majstrovsky zvládnuté plávanie. Stačí sa poddať a nesnažiť sa ovládať to, čo sa v ten moment ovládať nedá.
Tento test učí emočnej sebakontrole v nebezpečnej situácii.
Schopnosť vzdať sa kontroly, keď ju človek najviac chce mať, je jedna z najdôležitejších zručností v živote.