Ráno odpájam nabíjačku a vyrážam do práce. V uliciach stretávam desiatky ľudí, ktorí sa tiež ponáhľajú. Stojíme spolu v kolónach. Spolu prekrúcame očami a rozčuľujeme sa nad utekajúcim časom.
V práci si hneď po príchode urobím kávu, odlomím plátok čokolády a sadám k počítaču. Je to môj najproduktívnejší čas a chcem ho využiť na svoje povinnosti.
V ideálny deň.
Inokedy ma ráno pri pozdrave aspoň jeden z kolegov zastaví na formálny rozhovor. Do toho ma niekto iný poprosí o pomoc. Ráno tak strávim s kolegami a nie pri svojej práci. V tom si spomeniem na poradu, kde už meškám. Mám ju nariadenú, aj keď tam väčšinu času len počúvam debatu, ktorá vyzerá ako pri pive.
Je čas obeda a kolegovia ma volajú, nech sa k ním pridám. Dobre, súhlasím. Po obede sa to ustáli a ja konečne začínam s niečím produktívnym. Aspoň sa snažím, pretože už pri tom narážam na dno svojej energie. Odbieha mi sústredenie a mozog mi pracuje pomalšie než zvyčajne. Popresúvam čo sa dá a vybavím len operatívu.
Odchádzam z práce a znova stretávam známe tváre z ranných kolón. Predtým, než dorazím domov sa zastavím v potravinách. Polovicu času hľadám to, čo potrebujem a tú druhú manévrujem medzi ľuďmi s košíkom. Je večer. Doma len zložím veci a utekám cvičiť.
Niektoré dni je posilňovňa prázdna a niektoré dni ľutujem, že som sa neotočil už pri vstupe. Vtedy sa nesústredím na cvičenie, ale znova, na ľudí. Čakám, kedy sa uvoľní stroj a cítim na sebe pohľady ostatných, ako čakajú za mnou.
Na konci dňa som konečne doma, no moja energia je na dne. Zapájam nabíjačku, lebo som konečne osamote.
Prečo introvert miluje samotu?
Krátke objasnenie na začiatok. Introvert miluje samotu, ale nie osamelosť. Sú to 2 rozdielne veci. Samota je stav. Osamelosť je pocit. Samota je dobrovoľná. Osamelosť nie.
Tak prečo milujeme samotu?
Lebo socializácia vyčerpáva každého introverta. Intenzita je u každého individuálna, ale na konci je výsledok rovnaký. Skôr či neskôr dôjdeme do bodu, kedy narazíme na dno a vtedy sa tzv. vypneme. Vtedy už cítime únavu a frustráciu z ľudí okolo nás. Potom fungujeme len na núdzovom režime a nerozprávame ani nekonáme viac, než je nutné. Naše sústredenie sa postupne otupuje a rovnako aj schopnosť premýšľania a robenia rozhodnutí.
Dôvod je ten, že náš tok energie nie je stavaný na čerpanie energie zo spoločnosti ľudí.
Existujú výnimky, ale tých je málo. Tie tvoria naši úplne najbližší ľudia, naše lásky a spriaznené duše. Pri nich dokážeme fungovať takmer bez straty energie. Je tiež možné, že nás dokonca nabíjajú energiou.
No pri väčšine socializácie nám z energie iba ubúda. Máme jej obmedzené množstvo.
Zásadný vplyv na intenzitu čerpania z našich zásob energie majú externé stimuly. To je všetko vonkajšie, na čo reaguje naša nervová sústava. Prostredie, hluk, ľudia a to, čo zamestnáva našu pozornosť. Všeobecne platí, že čím je stimulov viac alebo čím sú intenzívnejšie, tým skôr vyničia naše zásoby.
Pri externých stimuloch je náš tok energie z väčšej miery jednostranný. Minieme jej viac, než sa nám vráti späť. Logicky tak vždy po istom čase narazíme na limit.
Vonkajšie stimuly nás jednoducho neodmeňujú tak ako extrovertov. U nich je tok energie opačný. Viac externých stimulov im dodá viac energie.
Nás introvertov odmeňujú vnútorné stimuly, z ktorých čerpáme energiu. Sú to tie, ktoré nás držia v kontakte so samým sebou. Premýšľanie, reflektovanie, fantazírovanie, tvorenie. Preto milujeme samotu.
Tá nám umožní spojenie s našimi vnútornými stimulmi, lebo eliminuje všetky tie vonkajšie.
Samota eliminuje kontakt a interakciu s ľuďmi. Navyše nám dovolí byť v takom prostredí, aké nám vyhovuje. A tu konečne vyhrá pokojné a tiché prostredie. V ňom najrýchlejšie načerpáme novú energiu.
Preto je samota pre introverta nie len voľba, ale aj potreba. Samozrejme v zdravej miere. Každý extrém škodí.
K samote nás nabáda aj droga dnešnej doby dopamín
Introvertom dnes zásadne uberá energiu ešte jeden stimul a to je dopamín. Je to tzv. látka dobrého pocitu, ktorej úlohou v mozgu je riadenie centra externých odmien. Dopamín nám ukazuje odmeny a následne nás motivuje k aktivitám, aby sme ich získali. Po ich dosiahnutí nás odmení dobrým pocitom.
V dnešnej dobre je dopamín ako droga, lebo ho spúšťa takmer všetko. Zaplaví nám mozog pri scrollovaní sociálnych sietí, pri pohľade na sladkosti, pri ohováraní, pri ďalšej časti seriálu, pri sexe. Túžba po okamžitom uspokojení generuje viac dopamínu. Viac motivácie potom prinesie viac odmeny a dookola.
Samotná socializácia vyčerpáva aj extrovertov, no rozdiel robí práve dopamín.
Ten im vynaloženú energiu nielen vyrovnáva, ale aj navyše dobíja. V mozgu extrovertov je tento odmeňovací systém aktívnejší ako v mozgu introvertov.
Dosiahnutie rovnakej odmeny teda viac motivuje extroverta než introverta. Extroverti z tej odmeny čerpajú energiu. Funguje to asi tak, že extrovert vidí vo všetkom „zdobený čokoládový cheesecake“ a introvert len jednoducho „koláč“.
Introvert je citlivejší na účinok dopamínu, preto ho využívame menej.
Viac ani nedokážeme zužitkovať. Práve naopak. Ľahko dosiahneme bod, kedy nás dopamín presýti a vtedy nás už nemotivuje, ale vyčerpáva. Vyvolá v nás nadmernú stimuláciu.
Dopamín nám neprináša žiadnu odmenu, keď je ho príliš. Veľa stimulov, ľudí, hluku. Keď sa toho deje veľa naraz alebo príliš často. Potom je tých potenciálnych odmien toľko, že ich nespracujeme. Iba nás viac vyčerpajú. A to je ďalší dôvod, prečo potrebujeme samotu.
Samotu podporuje naša aktivita acetylcholínu
Aj acetylcholín je látka dobrého pocitu, ktorá nás motivuje, no tentokrát k vnútornej odmene. Je viazaná najmä na našu dlhodobú pamäť, vnímanie, koncentráciu a bdelosť. Odmeňuje nás dobrým pocitom, keď robíme aktivity vychádzajúce z nášho vnútra.
Keď sme v kontakte so samým sebou. Keď premýšľame, učíme sa, tvoríme, čítame, hráme hry, oddychujeme.
V mozgu introvertov je prirodzene aktívnejšia práve táto látka vnútornej odmeny. Na druhu stranu, extroverti sú na acetylcholín citlivejší než my. Stačí im menej, pretože viac v nich vyvolá nadmernú stimuláciu a teda vyčerpanie, nudu.
Samota je normálna
Takže na samote nie je nič zlé. Je to prirodzená potreba každého introverta. Dokonca je to potreba každého človeka, pretože človek nie je len spoločenský tvor, ale aj samotársky tvor. Introvert ju len potrebuje trochu viac.
A byť osamote nutne neznamená byť sám. Znamená to byť bez všetkých externých stimulov. Osamote sa teda dá byť aj vo dvojici, keď ide o partnera alebo niekoho blízkeho. Keď si navzájom dôverujeme a nevadí nám zdieľanie spoločného priestoru, aj keď sa každý venuje sebe.
Ja potrebujem každý deň aspoň 2 hodiny takéhoto času osamote. Cez týždeň je to večer. Cez víkend je to aspoň jeden celý deň. Vtedy píšem, čítam, pozerám seriály alebo sa inou formou odrezávam od vonkajšieho sveta.
Doma som pri tom často v jednej miestnosti s priateľkou a mačkami a vôbec nám nevadí, keď len zdieľame svoju prítomnosť.
Tento čas je pre mňa posvätný, preto si ho strážim a nechodím na žiadne akcie.
Vďaka času osamote potom lepšie fungujem medzi ľuďmi. No hlavne, žijem viac po svojom. A to by mal byť cieľ každého.