Staral sa o domáce zvieratá a záhradu ešte skôr než sa naučil čítať. Každé ráno zazvonil budík o šiestej. Otec mu vždy vravieval: „najprv zvieratá a potom my“. Raňajky si takto musel zaslúžiť.
Deti by mali mať bezstarostné detstvo, však? To preňho neplatilo.
Vyrastal v chudobnej rodine, v dome, ktorý vychovával už štvrtú generáciu.
Bez ohľadu na počasie bolo každý deň čo robiť. Buď pomáhal pri oprave domu alebo sa staral o záhradu a zvieratá. Nesťažoval si, pretože nič iné ani nepoznal. Zatiaľ.
S nástupom do školy sa všetko zmenilo. Pribudli mu nové povinnosti. Po škole ho čakala práca okolo domu a večer sa učil do školy a robil si úlohy. Na strednej k tomu pribudla aj víkendová brigáda v supermarkete. Deň čo deň mala každá hodina svoje presné miesto v rozvrhu.
V jeden dusný večer sa z ničoho strhla búrka. Otec rýchlo zaháňal zver pod prístrešok a on v záhrade zachraňoval, čo sa dalo. Premočený a premrznutý na kosť ešte utekal pomôcť otcovi a v tom sa pošmykol a spadol tvárou do blata.
Vtedy zo seba vypustil všetko, čo ho ťažilo. So slzami v očiach otcovi vykričal do tváre ako neznáša svoj život.
Prvýkrát si vylial dušu:
„Nemám žiaden čas na seba ani na svojich kamarátov. Spolužiaci nepohnú ani prstom a majú značkové oblečenie a najnovší iPhone. Vôbec sa neučia tak ako ja, majú zlé známky a celé dni iba hrajú hry. A stále sa majú lepšie ako ja. Prečo ja nikdy nedostanem nič zadarmo? Celý týždeň makám od rána do večera a nemám voľný ani jeden víkend. Len aby som si zarobil aspoň pár drobných. Aký má tento život zmysel?“.
Otec iba ticho počúval. Obaja chvíľu zdieľali ticho a keď sa syn upokojil, spýtal sa otca, či môže nechať školu. Nemala preňho zmysel. Takto by predsa všetko stíhal. Stíhal by sa venovať domácej farme a zároveň by mohol chodiť do práce a normálne zarábať.
Otec pritakával a nehádal sa s ním. Uznal, že je to ťažký život a že za to nemôže. Nie je to jeho vina. Dodal však, že keď zvládne toto, zvládne už všetko v živote.
Ak si ale osvojí zvyk vzdať sa, keď už nevládze a má toho dosť, vytvorí si vzorec, podľa ktorého bude konať zakaždým v budúcnosti. Vždy sa pod tlakom a nepriaznivými okolnosťami vzdá.
Povedal mu:
„Synu, máš privilégium žiť svoju budúcnosť už teraz. Ak sa prestaneš učiť a necháš školu, ak na sebe prestaneš pracovať, toto je tvoja budúcnosť. Toto bude celý tvoj život. Nedostaneš nič iné a nič iné nedosiahneš“.
Prečo nikdy nesmieš prestať byť študentom?
Prof. Yuval Noah Harari, autor knihy Sapiens opísal zmenu, ktorá nastala s príchodom internetu a vzostupu technológií.
Až do konca 20. storočia fungoval koncept, že to, čo človek vyštudoval, z toho čerpal po zvyšok svojej pracovnej kariéry. Bolo úplne bežné, že ľudia prežili celý svoj pracovný život na jednej pozícii, v jednej firme. Celý život využívali tie isté postupy. Až do dôchodku čerpali z tých istých informácií, ktoré nadobudli do veku 25 rokov.
Dnes to už tak žiaľ nefunguje. Dnes nestačí pevný základ. Ten po čase schátra. Dnes je potrebné na základoch stavať a popri tom ešte spätne opravovať, čo sa už stihlo pokaziť.
Svet napreduje exponenciálne a takto napredujú aj informácie. Pokrok v technológiách a vede odhaľuje nové pravdy a rúca staré mýty. Nové informácie nám umožňujú žiť dlhšie, zdravšie a kvalitnejšie. Umožňujú nám byť produktívni a pracovať efektívnejšie.
A v takomto svete sa nemôžeš prestať učiť. Nie, ak chceš dobrý život. Nie, ak nechceš pochovať svoj potenciál.
Pretože všetko, čo sa dnes naučíme, bude do 40 rokov neaktuálne. Všetko, čo sa týka formálneho vzdelania a zamestnania. Zamysli sa, čo ešte stále využívaš, ak si už aspoň rok, 5 alebo 10 rokov po škole?
Ten, kto sa po škole prestáva učiť iba sleduje, ako sa mu svet pomaly vzďaľuje.
Ľudia si to najčastejšie uvedomia až neskoro. Keď náhodou prídu o prácu, v ktorej pracovali dlhú dobu. Zrazu si uvedomia, že vo vlastnom pohodlí zmeškali vlak. Potom sa cítia neschopne a nevedia čo ďalej.
Ak sa prestaneš učiť, prestaneš budovať svoj úsudok. A úsudok je najcennejšia schopnosť, ktorú si v dnešnej informačnej dobe môžeš osvojiť.
Úsudok je schopnosť rozoznať, čo je podľa teba správne a čo nie. Čo je lepšie a čo je horšie.
A nie na základe emócií, ale na základe logiky. Na základe vyhodnotenia faktov a osvojenia si skúseností aj iných ľudí, nie len tých svojich.
Vďaka dobrému úsudku objavíš včas príležitosti, na ktoré budeš pripravený/á ihneď reagovať. Budeš mať otvorenú myseľ a nebudeš sa báť zmien.
Úsudok sa však buduje dlhodobo, pretože informácie nestačí iba nasávať. Musíš s nimi ďalej pracovať, vyhodnotiť ich a prenášať do praxe.
Prax je až posledný krok, ale zároveň je to ten najdôležitejší krok. Informácie samé o sebe nestačia. Bez praxe to v dnešnej dobe prejde len niektorým učiteľom. A šmejdom, alebo tzv. „info-podnikateľom“, ktorých je plný internet.
Trpezliví vyhrávajú
Učenie sa a pracovanie na sebe náš mozog neteší. Nie je to preňho pohodlné a neprináša mu okamžitú odmenu. A vedz, že náš mozog miluje okamžité odmeny. Miluje pohodlie.
Preto nečakaj rýchle výsledky a nepočúvaj ho. Pri učení sa nezískaš odmenu popri tom, ako to robíš. Nezískaš ju ani hneď po učení. Získaš ju až v budúcnosti. Podobne ako pri investovaní. Až po X mesiacoch či rokoch začneš vyberať dividendy.
Učenie sa neprináša okamžité výsledky, ale všetka tá námaha sa ti postupne zbiera do výsledku, ktorý sa ukáže časom. Nevzdávaj to a ten zlom príde zo dňa na deň. Trvá však mesiace a niekedy roky, kým ten jeden zlomový deň nastane.
A hlavne to nepreháňaj. Pri učení sa nie je dôležitý objem, ale konzistentnosť. Aj pol hodina denne je lepšia ako 5 hodín vkuse, ale iba raz do týždňa.
Učenie sa je stimul. Podobne ako fyzické cvičenie. Na určitý čas naštartuješ svoj mozog alebo telo. Vyčerpáš ho. Ale skutočný rast a progres sa deje počas tých zvyšných hodín. Teda keď sa práve neučíš.
Musíš však nájsť tú správnu rovnováhu, pretože jedno bez druhého nefunguje. Rovnako ani extrémny nepomer. Svoj mozog potrebuješ stimulovať pravidelným učením sa, ale potrebuješ mu aj nechať priestor na osvojenie si informácií či zručností.
Pre mňa osobne je ideálna doba učenia sa 1-3 hodiny denne. V závislosti od témy. Po tom čase moja sústredenosť upadá a celé učenie naberá opačnú krivku.
Ako sa učiť?
Ak dlhodobo nasávaš prázdne informácie a mediálny odpad, tvoja myseľ sa mení na takýto nástroj. Rovnako ako keby je tvoja strava založená iba na fast-foode a sladkostiach. Tvoje telo bude vyzerať rovnako.
Vyberaj si svoj budúci úsudok. Sleduj to, čo ťa skutočne zaujíma. A nečerpaj iba z jedného zdroja. Začni s viacerými a postupne ich obmieňaj a zužuj. Postupne začneš rozlišovať, čo je pre teba dobré a čo nie. To je ten úsudok.
Sleduj ľudí, ktorí už sú tam, kde chceš byť. Alebo majú to, čo chceš. Nasleduj to, čo ťa fascinuje. A neboj sa vybočiť z davu. Ak ťa nudia zastarané učebnice a komplikované poučky, hľadaj si vlastnú cestu. Všetko sa dá naučiť ľahšie, ak máš správneho učiteľa a správny zdroj. Vždy existuje lepšia alternatíva. Vždy.
A vyhýbaj sa všetkým pasívnym zdrojom, ktoré bojujú o tvoju pozornosť a zapĺňajú ti hlavu informáciami, ktoré nepotrebuješ. Nesleduj TV, média, bulvár. Nezmeškáš nič. 90% informácií z týchto zdrojov sú o 24 hodín neaktuálne.
Šetri si svoju kapacitu na to, čo si vyberieš ty.
Vyberaj si aktívne činnosti ako je čítanie kníh. Čítanie si vyžaduje tvoju námahu. Keď prestaneš, prestaneš absorbovať informácie. Pri čítaní navyše zapájaš aj ostatné zmysly. Vizualizuješ si to, čo čítaš a tým rozvíjaš svoju predstavivosť. Kniha je fyzická. Dotýkaš sa jej, cítiš ju, listuješ ňou.
Ak sa rozhodneš pre videá, tak si z nich rob vlastné poznámky. Hneď si to prepisuj alebo rovno skúšaj v praxi. Takto si už v tom momente zapamätáš minimálne o 60% viac ako keby iba pasívne počúvaš.
Čím viac budeš na sebe pracovať, tým viac si uvedomíš, koľko toho ešte nevieš. Niekedy sa budeš cítiť ako hlupák a budú sa ti vynárať pochybnosti. Ale vtedy vieš, že si na správnej ceste.
Pretože iba hlupák verí, že už vie všetko. Iba hlupák má na všetko názor.
Nikdy neprestaň byť študentom. Je to filozofia na celý život. Spočiatku ju budeš nenávidieť, ale potom si ju zamiluješ. Zamiluješ si nekonečné možnosti, pretože vzdelávanie nemá strop.
Stane sa z toho tvoj životný štýl a poďakuješ si. Ver mi.