Ak žiješ len pre pochvalu a prijatie druhých, tak ťa naopak zabije ich kritika. Naozaj im dáš do rúk tú moc?
Bolesť z kritiky nám nespôsobuje samotná kritika, ale naša reakcia. Urazí nás to, s akými zážitkami z minulosti si dané slová spojíme. Väčšinou sú to naše traumy z detstva.
Keď ti niekto vynadá v cudzom jazyku, ktorému nerozumieš a urobí to s úsmevom na tvári, tak sa usmeješ naspäť. Neurazíš sa, lebo nerozumieš, čo hovorí.
Slová sú samé o sebe bezvýznamné. My im dávame význam. My si ich spájame s našim životom.
Keď je niekto prehnane urážlivý, tak mu zrejme chýba sebaistota. Už v detstve ho zrejme nemal kto vypočuť. Možno mu chýbala pozornosť rodičov a možno ho rovesníci šikanovali a on si to bremeno musel niesť úplne sám. Neboli naplnené jeho základné potreby a tak si nemal ako vyvinúť zdravé sociálne a emočné väzby.
Bez ohľadu na to, kam smeruje srdce a myseľ, telo ich nasleduje. Tak začal rebelovať formou pasívnej agresie. Začal si pýtať pozornosť urážaním sa a trucovaním. Možno sa hodil o zem, možno plakal, alebo sa otočil na päte a odišiel. Tým dal ostatným najavo, aby si ho všimli a naplnili jeho potreby.
Tento naučený vzorec správania si so sebou nesie až do dospelosti. Možno.
Mne chýbal otec a svojim spôsobom aj mama. Otec bol alkoholik a mama s ním mala toľko problémov, že som jej nechcel pridávať. Radšej som jej nič nehovoril a uzatváral som sa do seba. Nemal ma kto vypočuť, chýbala mi opora a to naštrbilo moje sebavedomie.
Dlhé roky som potom vnímal kritiku veľmi bolestivo, lebo sa mi spájala s detstvom. Bol som na seba prísny aj pre tú najbanálnejšiu vec. Vychádzal som z presvedčenia, že všetko musím zvládnuť sám. Nesmiem zaťažovať ostatných, inak som zlyhal.
Vychádzal som z naučeného vzorca, kedy som veril tomu, že nemôžem matke pridávať viac problémov a preto si musím všetko vyriešiť sám.
Každá kritika vo mne vyvolávala veľmi skľučujúci pocit, ktorý znižoval moje sebavedomie. Moje vlastné ja som potom zahrabal tak hlboko, že som už ani nevedel, kto som. Žil som podľa ostatných, len aby som každému vyhovel. Boli to časy, kedy som sa nechal ovládať ostatnými a veril som, že je to tak správne.
Dnes viem, že skutočná sloboda je mať v p… kritiku a názory ostatných.
Aj konštruktívna kritika má svoje vyhradené miesto. Je cenná, pretože ukáže iný pohľad na vec. Ale je na mojom úsudku, čo s ňou urobím. Či má pre mňa prínos, alebo ju odignorujem.
Ja verím, že vybudovaný úsudok je to najdôležitejšie, o čo sa dnes môžem oprieť. Pretože nikto nie je na svete tak dlho, aby objavil ultimátny návod, ako najlepšie prežiť život.
Áno, je zopár všeobecných princípov, ktoré veľmi pomôžu, ale nikdy neplatia úplne na každého. Minimálne nie všetky. Pretože každý človek je iný. Všetci máme iné prednosti, iné hodnoty a iné sny. A čo je dôležité, nie každý má dostatočne otvorenú myseľ a vôľu na to, aby tie princípy vôbec vyskúšal.
Aj tento článok nie je pre každého, ale platí minimálne pre jednu osobu a to stačí.
Pre mňa.
Prečo máš ignorovať kritikov?
Kritikom nestavajú sochy. Kto si ich pamätá?
Obdivujeme tých ľudí, ktorí tvoria a prinášajú riešenia. Obdivujeme odvahu a silu. A nie tých, ktorí ničia. Neobdivujeme slabosť a ani ľudí, ktorí len rozprávajú a nič nerobia.
Každý ľutuje slabých. Závisť si musíš zaslúžiť .
Arnold Schwarzenegger
Slabí ľudia kritizujú, hejtujú a ohovárajú, lebo je to ľahšie ako čeliť pravde a realite vlastného života. Milujú výhovorky, pretože vyhováraním sa zbavia zodpovednosti. Presvedčia sa, že nič nemajú vo svojich rukách a teda za nič nemôžu. Môžu za to ostatní, šťastie, smola atď..
Slabí ľudia závidia ľuďom, ktorí sú na tom lepšie ako oni. Dokonca ich neznášajú. Úspech ostatných im nastavuje zrkadlo, ktoré odhaľuje ich vlastné slabiny. Odhaľuje pravdu, ktorá je skrytá hlboko v ich vnútri. Že to sami nikdy ani len neskúsili, že odmietajú zmenu, sú leniví a chceli by výsledky bez úsilia.
Úspech ostatných im pripomenie, že sa to dá. No pre nich je ľahšie veriť v to, že sa to nedá, lebo pre to nechcú nič obetovať.
Kritizovanie je tak ich jediná zbraň, ako tieto pravdivé myšlienky vymažú. Kritikou znehodnotia úspech ostatných, čím si ospravedlnia vlastné nedostatky. Priepasť medzi nimi a ostatnými si tak vo vlastnej hlave zmenšia, aby sa viac necítili menejcenne.
Tí ľudia za toto správanie často krát ani nemôžu, lebo to nerobia vedome. Sú to naučené vzorce správania od rodičov a okolia.
K tomu sa pridáva aj slabosť dnešnej doby v podobe potreby okamžitého uspokojenia. Ľudia sú dnes netrpezliví a svoje potreby potrebujú mať okamžite naplnené. A to ich len povzbudzuje ku kritike. Hlavne na sociálnych sieťach, pretože tam môžu ľudia bezpečne odhaliť svoj pravý charakter vďaka anonymite a absencii reálneho kontaktu.
Tí, ktorí neskúšajú svoje šance, nezlepšujú sa a nenechávajú za seba hovoriť svoje činy len sedia a kritizujú tých, ktorí to robia.
Namiesto toho, aby sa pokúsili zmeniť svoj život, ťahajú ostatných do svojej mizérie. Aby tam neboli sami. Aby sa navzájom utešili.
Preto si kritici nezaslúžia pozornosť, ale ľútosť.
Najlepší recept na kritiku
Mať v p… názory ostatných samozrejme nejde zo dňa na deň. Nefunguje to tak, že si to povieš a ono sa to stane. Nie, svoj mozog to musíš naučiť. A najlepšie to dosiahneš vďaka svojej vášni.
Každý potrebuje niečo svoje, čo miluje robiť. To, čo ho napĺňa. Bez svojej vášne totiž nežijeme, iba existujeme.
Niektorí ľudia takto strávia celý život a práve tí sú najviac zatrpknutí a zlí k ostatným.
Možno v tom máš jasno hneď a možno netušíš, čo je tá tvoja vec. V poriadku, hľadaj ju. Len málokedy ti samá spadne pod nos. Skúšaj čo najviac vecí a všímaj si, čo v tebe vyvoláva zvedavosť a pri čom strácaš pojem o čase.
U mňa je to písanie, ale tiež nasávanie informácií a cvičenie.
Keď sa venuješ svojej vášni, tak to robíš z vlastnej vôle, lebo ťa to baví. To je faktor, vďaka ktorému pri tom ostaneš a tak sa v tom logicky budeš zlepšovať. Čím viac času a snahy tomu obetuješ, tým viac ľudí necháš za sebou. Keď tým budeš posadnutý/á a budeš pre svoju vášeň žiť, necháš za sebou takmer všetkých.
Aj bez toho, aby to bol tvoj úmysel. Takto si vybuduješ zdravé sebavedomie postavené na reálnych výsledkoch. Budeš v niečom naozaj dobrý/á. Potom už nebudeš mať potrebu hľadať motiváciu v ostatných, ale začneš ju hľadať v sebe. Začneš si veriť.
A človeka, ktorý si verí nikdy nezlomí nič externé.
Svetovo najznámejší hudobný producent Rick Rubin sa podelil o jeho najlepšiu radu do života pre mladých ľudí:
„Nepočúvaj nikoho. Rob to, čo miluješ robiť. Vytváraj to, čo sa páči tebe. Rob to pre seba a buď si svojim vlastným publikom. Nerob to pre iné publikum. Je v poriadku, ak chodíš do práce a máš povinnosti, ale rob to vo svojom voľnom čase. A chráň si to. Keď zo seba vydáš to najlepšie, čoho si v daný moment schopný, tak nepotrebuješ nikoho uznanie ani kritiku.“
Vyhraj dnešok a zajtra sa tráp nad zajtrajškom.
Keď sa venuješ sebe a tomu, čo ťa baví, tak na kritikov nemáš priestor. Nedávaj im svoj drahocenný čas. Postupne si to všimnú a nájdu si inú obeť.
No keď budeš v niečom naozaj dobrý, tak sa ich kritika zmení na závisť. Začnú ti hovoriť, aké musí byť super vedieť to a to. Mať to a to. „Tiež by som chcel robiť to, čo ty. Kiežby som mal to, čo ty.“
Keby ich ale dáš do tvojej pozície, tak by to nechceli. Oni pozerajú len na výsledky a nevidia tú cestu a vynaložené úsilie.
Keď si v niečom dobrý tak vieš, že na tom nebolo nič ľahké. Vieš koľko času ťa to stálo a koľko ťažkostí si prekonal/a. Ty to ale miluješ aj napriek tomu. Oni nie. Oni chcú len výsledky bez práce.
Ignoruj kritiku a ignoruj aj chválu. Obe narobia rovnako škody, keď sa ti dostanú do mysle a srdca.
No keď si nevieš pomôcť a zaujíma ťa názor ostatných, tak si aspoň všímaj prvú polsekundu ich reakcie, keď im niečo povieš. Či už im povieš niečo pozitívne alebo negatívne. Tú polsekundu nič nezakryje. Na moment odhalia pravdu svojou mimikou tváre. Úškrnom, úsmevom, zamračením atď. Uvidíš, či ich teší tvoje nešťastie a zosmutní tvoj úspech, alebo ti to naozaj doprajú.
Najdôležitejšie je ale memento mori – pripomínanie si vlastnej smrteľnosti. Nezabúdaj, že raz všetci zomrieme, tak neber život, seba a ani ostatných príliš vážne.