Celú školu ma prenasledovala otázka: „Prečo si tak ticho?“
Zakaždým mi znížila už tak nízke sebavedomie, lebo som na ňu nemal odpoveď. Vynárala mi len ďalšie otázky, čo je so mnou zle. Doma to nebolo o nič lepšie, keďže som bol v pozore kvôli večne opitému otcovi.
Stačilo, že na mňa niekto zvýšil hlas a ja som sa stiahol. Pri konflikte som zutekal. Svoje názory a potreby som potláčal na úkor tých ostatných. Došlo to až do bodu, že som ľudí neznášal a vyhýbal sa im. Stal som sa samotárom. Čudákom.
Prvýkrát sa mi uľavilo v polovici strednej školy, keď som pochopil, že som introvert. Pochopil som, že so mnou nie je nič zle, no moje sebavedomie stále neexistovalo.
Stále som sa pred ostatnými krčil. Nadhodnocoval som aj svojich rovesníkov. Uvedomoval som si to, ale nedokázal som to zmeniť. Tak som hľadal odpovede, prečo taký som. Čítal som motivačné knihy. Začal som cvičiť.
Tieto externé stimuly mi postupne dodávali povrchné sebavedomie, ale nikdy nezmenili moje vnútorné nastavenie. Na oko som možno pôsobil sebavedomo, ale vnútri som sa vôbec nezbavil pocitu menejcennosti a strachu.
Až po rokoch som pochopil ten jeden zásadný element, ktorý mi celý čas chýbal. A chýba väčšine introvertov. Skutočné vnútorné sebavedomie.
Prečo introvertom chýba sebavedomie?
Lebo ho nadobúdame ťažšie. Lebo samých seba neoklameme a predstieranie niečoho, až kým si to neosvojíme, na nás nefunguje.
Predstieranie funguje na extrovertov. Oni sa ľahko stotožnia s tým, čo sa deje navonok. Keď niečo dlho predstierajú, tak si to nakoniec osvoja. Introverti nie.
Introvert funguje opačne, zvnútra navonok. Ak niečomu neveríme vnútorne, tak ten vonkajší vplyv nikdy nezmení naše vnútro. Navonok sa môžeme tváriť sebavedomo, ale ak to tak nemáme aj vnútri, tak to sebavedomie nikdy nebude skutočné.
Introvert je introspektívny.
To znamená, že si uvedomujeme samých seba, naše myšlienky a pocity, lebo sme v neustálom kontakte s našim vedomím. Vieme presne kto sme a na čom sme, preto samých seba nikdy neoklameme. Nikdy na nás nebude fungovať predstieranie. Oklameme tým len ostatných.
Keď sa pretvarujeme, tak sa nám v hlave naraz prehrávajú 2 hlasy. Jeden nám hovorí pravdu, že to nie sme my. A druhý nás motivuje predstierať ďalej, lebo to tak robia všetci. Zároveň pri tom naivne dúfa, že nás to raz zmení, aj keď v kútiku duše vie, že sa to nikdy nestane.
Pri predstieraní je naša motivácia externá a to nie je naša cesta. Vtedy je viac než pravdepodobné, že to robíme len preto, lebo sa to očakáva. Robíme to pre ostatných. Nakoniec si takmer vždy uvedomíme, že to v skutočnosti ani nepotrebujeme a nechceme.
Uvedomíme si, že nenakupujeme oblečenie pre seba, ale pre zaujatie okolia. Necvičíme pre seba, ale pre fotky a aby nás ostatní obdivovali. Potrebujeme byť na každej akcii, lebo sa bojíme, že niečo zmeškáme. Cítime sa previnilo, keď strávime víkend doma, lebo nebudeme mať zážitky po víkende. Cítime sa zle, keď naplno nevyužívame každú jednu minútu z dňa, lebo ostatní sa tvária, že to tak robia.
Takto sa naše sebavedomie paradoxne ešte viac zníži, pretože sa staneme otrokmi týchto externých vecí.
Pritom poznáme pravdu a poznajú ju všetci, ale nikto o nej nehovorí. Nikto nechce vyzerať zraniteľne. Tak pokračujeme napriek tomu, lebo z rozbehnutého kolotoča sa vystupuje ťažko.
Toto nie je cesta pre introverta. Pre introverta je cesta vnútorné sebavedomie.
Čo je vnútorné sebavedomie?
Vnútorné sebavedomie je dôvera v seba bez ohľadu na výsledok a vonkajšie okolnosti. Je to schopnosť prijať pravdu a postaviť sa jej čelom. Nielen vtedy, keď si veríš, ale aj vtedy, keď to tak nie je. A napriek tomu ťa to neodradí, lebo vieš, že zvládneš aj úspech aj zlyhanie.
Úspech ti nikdy nestúpne do hlavy, ale ani pád do srdca.
Vnútorné sebavedomie je o maximálnej úprimnosti k sebe. Len ty poznáš pravdu, preto ťa neovplyvní nič externé. Je to centrálny bod postavený na tvojich skúsenostiach, znalostiach a úsudku.
Vieš, že zvládneš čokoľvek, lebo máš odvahu konať, no tiež ukázať zraniteľnosť a požiadať o pomoc. Nezakrývaš si oči pred realitou a nebojíš sa jej. Nebojuješ s tým, čo sa už stalo, ale radšej sa zameriaš na to, ako zareaguješ, aby ťa to nezlomilo, ale zocelilo.
Ako sa buduje vnútorné sebavedomie krok po kroku
Skutočné sebavedomie sa buduje pomaly, no o to je potom silnejšie.
1. Prvý krok je uvedomenie. Uvedom si, že sebavedomie je individuálna vec, preto sa nebuduje porovnávaním. Nesleduj ostatných a never všetkému, čo vidíš. Jedna vec je to, ako sa ľudia prezentujú a druhá, čo skutočne cítia a aký majú život v súkromí.
Najviac sebavedomí ľudia sú často tí, ktorí pôsobia pokojne a vyrovnane. Nie tí, ktorí to vykrikujú do sveta.
Aj keď každý v kútiku duše chce, aby mu ostatní závideli a aby ho obdivovali, tak toto nesmie byť tvoj cieľ. V prvom rade to robíš pre seba. Buduješ pevný vnútorný základ a ten sa potom odrazí aj na tvojom zovňajšku. Nechci to opačne, lebo to na introverta nefunguje.
2. Nastavenie mysle. Keď so sebou bojuješ a nemáš sa rád, tak tvoja myseľ nikdy žiadnemu sebavedomiu neuverí. Všetko je prepojené. Ak zvládneš jednu vec, tak ti do seba zacvaknú aj tie ostatné.
Nebojuj proti svojej introvertnosti, ale prijmi ju. Je mnoho introvertov, ktorí nechcú byť introvertmi, lebo si myslia, že im to ničí život. V skutočnosti len ešte nepochopili, ako fungujú a aké silné stránky im ich osobnosť ponúka. Čítaj si o introvertnosti. Sprav si bezplatný test MBTI. Uvidíš, že so získanými informáciami svoju osobnosť nielen prijmeš, ale budeš za ňu vďačný/á.
Ak to tak nie je, pokús sa mať rád. Nie je to tak vzdialené ako si myslíš. Ja som proti tomu bojoval do svojich 24 rokov. Dovtedy som sa neznášal. Pochopil som, že mať sa rád je voľba a tú môžeš spraviť iba ty.
Pomohla mi v tom kniha od Kamala Ravikanta – Miluj sám seba, akoby ti išlo o život.
S nastavením mysle pokojne začni od nulového bodu, ale nechoď do mínusu. Prijmi stav prázdnoty a dovoľ si ho postupne zaplniť správnymi myšlienkami a presvedčeniami.
3. Prvými dvoma krokmi si dokážeš osvojiť vnútorné sebavedomie, ale ďalej ho vybuduješ iba tréningom znalostí a zručností. Tréning už nie je o myslení, ale o robení. Myslieť môžeš po ňom.
Je to rovnaký princíp ako pri cvičení. Hodinové cvičenie nerobí výsledky. Robí ich tých zvyšných 23 hodín z dňa, kedy regeneruješ a prijímaš živiny. No bez toho hodinového impulzu sa neudeje nič.
Musíš trénovať a zbierať opakovania. Najdôležitejšia je konzistentnosť. Aj keď len pár minút denne, ale každý deň. Nazbieranými hodinami postupne nadobudneš sebavedomie ako vedľajší produkt.
Pretože pravé sebavedomie je vždy vedľajší produkt tréningu.
Ak 5 rokov trénuješ bojové umenia, tak sa už nebojíš konfliktov. Máš dostatočne natrénované, aby si sa ubránil/a pred takmer každým netrénovaným človekom. Ak vystupuješ pred ľuďmi, tak po stovkách natrénovaných hodín vnímaš každé vystúpenie len ako ďalšie číslo. Ak každý deň píšeš, tak časom nadobudneš sebavedomie v písaní.
A najlepšie na tom je to, že vďaka natrénovaným hodinám v jednej oblasti si osvojíš každú ďalšiu oblasť rýchlejšie. Pretože princípy sú rovnaké.
No hlavne, s rastúcim sebavedomím si stále viac veríš, že to zvládneš. Vieš, že ak dodržíš opakovania a konzistentnosť, tak všetko ostatné príde samé.