Introvert nie je človek z jaskyne. Aj my potrebujeme socializáciu. Potrebujeme chodiť medzi ľudí, rozprávať sa s nimi a venovať sa spoločným aktivitám.
Každý introvert potrebuje socializáciu, hoci niektorý menej ako ten druhý. V živote sa socializácii ani nedá vyhnúť, pretože ľudia sú všade. Nevyhneme sa im v práci, škole, vonku. Znova, nežijeme v jaskyni.
Jediný rozdiel medzi nami a extrovertmi je v prístupe k socializácii. A prístup vychádza z toku energie. Extrovertov socializácia nabíja a nás naopak vyčerpáva.
Extroverti môžu byť pred socializáciou úplne vyčerpaní, no počas nej postupne naberú energiu. Postupne budú viac uvoľnení, zhovorčiví a spoločenskí. Počas socializácie sa cítia dobre, pretože z nej získavajú energiu.
U nás býva krivka opačná.
My začneme s určitou kapacitou energie a z tejto našej kapacity už väčšinou len ubúda. Aj my síce vieme byť uvoľnení, zhovorčiví a spoločenskí. Vieme sa pri socializácii cítiť dobre. Ale len do bodu, kým ešte naša energia nie je vyčerpaná. Keď ten bod dosiahneme, tak sa tzv. vypíname a sme ticho.
Rýchlosť nášho vyčerpania závisí od intenzity socializácie.
Keď sme s niekým, s kým sa cítime naozaj dobre a uvoľnene, naša energia klesá veľmi pomaly. Intenzita je nízka a v tomto prípade nás socializácia dokáže dokonca nabíjať energiou.
Keď však čelíme príliš veľa stimulom, naša energia klesá rýchlo. Stimuly ako sú intenzívne sústredenie sa na ľudí, cudzí ľudia, či hlučné a chaotické prostredie vysávajú našu nervovú sústavu.
Intenzívna socializácia nás stavia do pozoru. Náš mozog vtedy beží na plné obrátky, aby sme dokázali držať toto pre nás vysoké tempo. Takmer vždy to ale skončí tak, že si svoju energiu rýchlo „vystrieľame“. Začneme v tempe, no veľmi rýchlo spadneme na nulu.
Tak ako ľahšie zvládať socializáciu?
Osobne som zástanca toho, že by sme mali pracovať s našou energickou kapacitou. Keď sa ju naučíme ovládať, nebudeme jej otrokmi, ale pánmi.
Každý introvert má túto kapacitu inú, no dobrá správa je, že sa dá zvyšovať. Na začiatok je preto najlepšia rada počúvanie vlastného tela.
Najprv potrebuješ zistiť, kde máš bod zlomu, v ktorom sa tzv. vypínaš.
Všímaj si signály, ktoré ti telo vysiela tesne predtým. Pokús sa objaviť opakované vzorce. Napr. kedy už prestávaš rozprávať alebo odpovedáš jednoslovne. Kedy sa prestávaš sústrediť, neusmievaš sa, negestikuluješ, nesmeješ sa s ostatnými.
Cieľ je tieto vzorce rozoznať a zakročiť ešte skôr ako ťa vyčerpanie úplne odstaví. Keď už si už sociálne vyčerpaný, je neskoro. Vtedy ti pomôže len stopnutie danej socializácie a čas pre seba.
Keď teda rozoznáš, že sa blíži tvoja pomyselná hrana, musíš zakročiť. A to tak, že danú socializáciu aspoň na niekoľko minút prerušíš. Nemusíš nikomu nič vysvetľovať, hoci by to bolo kvôli pochopeniu ďaleko jednoduchšie.
Môžeš ísť na wc a tam si na pár minút osamote a v tichosti oddýchneš. Alebo sa vzdiaľ od centra diania, prejdi sa, „vybav“ si niečo na telefóne, po niečo odbehni. Takto svoju hranu vyčerpania oddiališ.
V každom prípade je však najlepšie socializáciu nepredlžovať.
Keď už cítiš vyčerpanie, najlepšie je počúvať svoje telo a zabaliť to. Bez energie len trpíš, čo sa potom veľakrát odzrkadlí na samotnej kvalite socializácie. Krivka klesá a tvoj celkový dojem, ktorý mohol byť do tohto momentu úžasný neskôr zatieni tvoje vyčerpanie. Ľudia si stále najviac pamätajú to posledné, najčerstvejšie.
Možno sa dokážeš pretvarovať a ľudia si nevšimnú rozdiel, no škodíš sebe. Z takého vyčerpania sa potom introvert zotavuje aj niekoľko dní. Niekoľko dní má socializácie plné zuby a potrebuje iba čas pre seba.
Socializácia sa síce nedá vždy len tak ukončiť, no na únikovej ceste môžeš pracovať ešte skôr ako začneš cítiť vyčerpanie. Ideálne je mať už vopred pripravenú únikovú cestu. Prípadne sa pokús socializáciu vopred plánovať podľa svojej energie.
Ak idete do baru, nemusíš tam byť medzi prvými, príď neskôr. Alebo opačne, odíď medzi prvými.
Skracuj čas socializácie a vyhýbaj sa tomu, čo ťa najviac vyčerpáva. Vyhľadávaj takú intenzitu, ktorá ti vyhovuje.
Konzistentnosť buduje energickú kapacitu
Ak už si sociálne vyčerpaný, nemá zmysel tam trčať ďalšie 3 hodiny. Nemá zmysel v jeden deň absolvovať niekoľko hodinovú socializáciu a potom si týždeň dobíjať energiu.
Ďaleko užitočnejšia je konzistentnosť.
Predstav si, že tvoja energická kapacita predstavuje hodinu sústredenej socializácie. Keby sa každý deň socializuješ 1 hodinu, za týždeň je to 7 hodín kvalitnej socializácie. Absolvuješ ju s energiou a neprekročíš svoju kapacitu, takže ťa nadmerne nevyčerpá.
No ak sa v jeden deň socializuješ 4 hodiny, svoju kapacitu vyprázdniš už po prvej hodine a zvyšné 3 hodiny trpíš. Potom potrebuješ náležitý oddych na dobitie energie a zvyšok týždňa už nechceš žiadnu socializáciu.
Za týždeň sú to tak v porovnaní iba 4 hodiny a to nekvalitnej socializácie.
Konzistentnosť buduje objem, ktorý je v konečnom dôsledku ďaleko užitočnejší. Tréning je totiž vecou opakovania. Menšia intenzita, ktorá je absolvovaná často je lepšia ako vysoká intenzita, ktorá je absolvovaná nárazovo.
Vďaka konzistentnosti si vytvoríš väčšiu odolnosť. Ak bola tvoja kapacita hodina, po nejakej dobe tréningu sa zvýši na 2 hodiny atď.
Nauč sa povedať nie
Extroverti, ktorých socializácia nabíja energiou nechápu, prečo už máš dosť a chceš odísť. Ak im nechceš zakaždým vysvetľovať, čo je to introvert a ako funguješ, nauč sa povedať nie.
Nehľadaj výhovorky a neospravedlňuj sa, keď to tak naozaj necítiš. Stoj si za svojim rozhodnutím a nenechaj sa zlomiť. Povedz nie. Inak ťa to minie len tentokrát. Výhovorka či ospravedlnenie je cesta k ďalšej pozvánke neskôr.
Odmietnutie je zo začiatku ťažké, ale len preto, že je to nezvyk. Postupne si zvykneš. Používaj tieto frázy:
– nie, ďakujem
– nechcem, nie je to pre mňa, ale ďakujem
– nie, potrebujem si oddýchnuť, ale verím, že vy sa budete baviť
Žiadne ďalšie čarovné formulky nepotrebuješ. Nepoužívaj slovo „nemôžem“, používaj slová „nie a nechcem“.
A hlavne mysli na to, že ak niekomu nie je blbé povedať 10x áno, tak sa necíť blbo ak povieš 10x nie.
Small talk na priemernej úrovni
Pri prázdnych rečiach (small talk) introvert len prekrúca očami. Neznášame ich, nudia nás a otravujú.
Small talk je však most k hlbším témam a k spoznávaniu sa. Nemusíme v ňom byť experti, no mali by sme ho ovládať aspoň na priemernej úrovni. Vďaka tomu nás prázdne reči oberú o energiu menej intenzívne.
Je dobré mať v zálohe pár viet a otázok, ktoré môžeš hocikedy použiť. Nepýtaj sa otázky, ktoré sa pýta každý ako napr.: „Ako sa máš, odkiaľ si a čo hovoríš na počasie?“
Pri nich človek ani nerozmýšľa a odpovedá na autopilota.
Začni s otázkami, ku ktorým vieš aj niečo povedať. Každý má sny, plány a túžby, tak to využi. Hľadaj to, čo máte spoločné otázkami ako:
„Čomu sa venuješ, na čo sa tešíš po škole / práci, čo čítaš / pozeráš?“
Vopred si priprav aj nejaké historky zo svojho života. Nestačí len vypočúvať, mal by si aj rozprávať. Neotvárame sa ľuďom len tak, no to ani nemusíš. Nemusíš hovoriť nič zo svojho súkromia. Podeľ sa o niečo bežné alebo o svoj názor. Možno tým nahráš druhej strane.
Ľudia vždy hľadajú akési dvere, ktoré ich spoja s ostatnými.
To najdôležitejšie na záver. Keď ide o ľudí, ktorí sú ti blízki, vysvetli im, ako funguješ. Tu už nemá zmysel vymýšľanie stratégii. Tu je na mieste úprimnosť.