Máš pred sebou výzvu, skúšku alebo problém a premýšľaš, ako to zvládneš. Tak sa ponoríš do prípravy. Hľadáš odpovede, trénuješ a pomaly naberáš istotu. V kútiku mysle možno počuješ tichý hlas pochybností, ale snažíš sa ho nevnímať. Radšej sa sústredíš na to pozitívne.
No ako sa blíži deň D, tak ten hlas zosilnie. Postupne prehluší všetko ostatné.
A možno je deň D už tu a zatiaľ ho zvládaš, ale potom sa niečo pokazí. Niečo sa zmení, príde niečo nečakané a rozhodí ťa to.
Vtedy tvoju myseľ zahltia pochybnosti:
„Som dosť dobrý? Som vôbec pripravený? Zvládnem to? Nestrápnim sa?…“
Aby to nebolo málo, tak ti myseľ ukáže príklady z minulosti, kedy to nevyšlo. Kedy si zlyhal a strápnil sa. Presvedčí ťa, že sa to stane znova a ty spanikáriš.
Už viac nepremýšľaš nad tým, ako to celé zvládneš. Premýšľaš len, ako z toho vycúvaš.
Ako funguje náš mozog pri pochybnostiach
1. Náš mozog sa stále pokúša predpovedať budúcnosť na základe minulosti.
Deje sa to automaticky, lebo sme takto evolučne nastavení. Keď pračlovek narazil v jaskyni na tigra a prežil, tak túto skúsenosť predpovedal pri každej ďalšej jaskyni, ktorú videl. Očakával, že v každej môže byť tiger, tak si dával extra pozor. Práve vďaka tomuto nastaveniu sa človek vyhýbal hrozbám a prežil.
Rovnaká podvedomá reakcia sa nám spúšťa v mozgu aj dnes, keď sme v strese. Mozog nás chce varovať tým, že nám ukáže skúsenosti z minulosti. A keďže nám už nejde o život, tak nás nimi väčšinou iba rozhodí.
2. Druhý faktor, ktorý nám vyvoláva pochybnosti sú rozbité vzorce nášho podvedomia.
Všetko, čo opakujeme dostatočne veľakrát sa uloží do nášho podvedomia a tým sa to zautomatizuje. Už nepremýšľame nad tým, ako kráčame, ako šoférujeme či upratujeme. Jednoducho to robíme, lebo to máme zautomatizované. Nerobíme to vedome, ale podvedome, aby sa náš mozog venoval iným veciam.
No každú podvedomú automatizáciu dokážeme ľahko rozbiť, keď znova zapojíme vedomie.
Ak začneme vedome premýšľať nad tým, čo robíme a ako to robíme, tak sa myseľ zrazu preberie. Teraz od nej niečo vedome chceme. Rozbije sa tým automatizovaný vzorec a vtedy nás hocičo ľahko vykoľají. Často aj banalita, nad ktorou sa inokedy ani nepozastavíme.
Možno sa ti už stalo, že si sa zamýšľal nad tým, ako kráčaš a zrazu ti to pripadalo také neprirodzené. Ťažko sa ti ukladala jedna noha za druhou. Alebo keď stojíš pred dverami a premýšľaš, akým smerom sa ťahá a tlačí.
Automatické vzorce máme v podvedomí na troch úrovniach. Telo, myseľ a emócie. Každú z týchto úrovni môžeme mať pri určitej veci zautomatizovanú, ale nikdy nie všetky naraz. Aspoň nie dlhodobo.
Aj najlepší basketbalista sveta, ktorý má natrénovaných tisícky hodov na kôš zrazu nečakane netrafí, keď sa mu dostanú pod kožu emócie. Netrafí, lebo už nereaguje cez úroveň, v ktorej exceluje.
Môžeme mať dokonale natrénované telo, ale rozhodia nás emócie. Môžeme mať dokonale vytrénované myslenie, ale rozhodí nás telo napr. stuhnutím, triaškou či potením sa.
Vždy niektorá z troch úrovni zaostáva a práve tá je v danom momente náchylná na vyvolanie pochybností. Niekedy sú to dokonca všetky tri naraz.
Pochybnosti sú z tohto dôvodu úplne prirodzené. Zažíva ich každý a nikdy sa ich úplne nezbavíme. Môžeme sa však naučiť ako ich vyblokovať. Keď ich vytlačíme do úzadia, tak nás už nezastavia.
Pretože v strese a pod tlakom nám väčšinu energie berie daná situácia a jej riešenie. Naša nervová sústava už potom nemá kapacitu nazvyš, aby sa vysporiadala aj s pochybnosťami a čímkoľvek ďalším.
Takto ju iba preťažíme a vtedy nám často vystaví stopku a tzv. nás vypne. Preto s pochybnosťami nemôžeme bojovať a nemôžeme ich ani riešiť. Musíme ich jednoducho vyblokovať.
Ako vyblokovať pochybnosti
Pri pochybnostiach je dôležité myseľ odbremeniť. Potrebuješ svoju pozornosť nasmerovať smerom von, aby sa znova aspoň na chvíľu aktivovalo podvedomie. Len tak vypneš hlavu a dopraješ jej čas, aby sa pochybnosti vytratili.
Neurobíš to ďalším premýšľaním, iba fyzickou činnosťou. Keď sa celou pozornosťou zameriaš iba na tú činnosť, tak sa všetky pochybnosti postupne rozpŕchnu.
Nájdi si jednu fyzickú činnosť, ktorú môžeš robiť hocikde a zameraj sa na ňu vždy, keď prídu pochybnosti.
Mne najviac pomáha cvičenie a otužovanie. Keď mám tep 150 úderov za minútu tak jednoducho nepremýšľam. Rovnako ani keď chytám dych v ľadovej vode. V práci, kde na toto nemám priestor mi zase pomáha rýchle upratovanie. Keď som naozaj v strese a mám pochybnosti, tak si poutieram stôl a počítač od prachu. Utriedim si papiere a možno vynesiem smeti. Navonok to vyzerá normálne, ale ja viem, že to robím kvôli tej činnosti, aby som sa upokojil.
Keď ma zastihnú pochybnosti na poradách, kde ma čaká prezentovanie, tak sa hrám s prstami svojich rúk. Na pár minút zameriam svoju pozornosť iba na ruky. Vnímam každý dotyk a pohyby, akými preplietam prsty pomedzi seba. Obrovský rozdiel spraví často jediná minúta sústredenia pozornosti smerom von.
Ty si nájdi niečo, čo vyhovuje tebe.
Musí to byť ale fyzická činnosť a musíš ju vnímať svojou 100% pozornosťou.
Nečakaj, že to bude fungovať hneď. Aj tu je dôležitý tréning a začiatky sa nedajú preskočiť. Ak sa ti nedarí ani po pár minútach snaženia, tak to nerob na silu. Radšej si dopraj čas, aby pochybnosti trochu dozneli. Jednoducho ich prijmi. Keď sa ich intenzita zníži, tak to skúsiš znova.
Tá najväčšia intenzita trvá takmer vždy iba pár minút.
Ak túto svoju činnosť zopakuješ dostatočne veľakrát, tak sa ti dostane do podvedomia. A tam sa zautomatizuje. Potom pochybnosti automaticky vyblokuješ.
Všímaj si športovcov, robia to rovnako svojimi rituálmi.
Zmier sa s tým, že prídu aj slabšie dni
Dni s pochybnosťami a zlyhaniami prídu vždy. Každý deň jednoducho nebudeme bezchybní a efektívni. V živote je až príliš veľa premenných faktorov, aby to tak bolo. Sme ľudia, nie stroje.
Všetko však zvládneme ľahšie, keď to vopred očakávame. Nie v zmysle, aby sme si to priťahovali, ale že pred tým nezatvoríme oči. Ak potom prejde deň hladko, tak super, bol to dobrý deň. No keď príde slabší deň, kedy sa nedarí, tak nás jednoducho nerozhodí.
V skutočnosti nás nikdy nerozhodí samotný zlý deň. Rozhodia nás naše očakávania. Keď veríme, že to tak nemá byť a že musí byť každý deň perfektný.
Radi si vizualizujeme to, čo si prajeme a snažíme sa myslieť pozitívne, ale to nefunguje vždy. Funguje to vtedy, keď je všetko dobré alebo neutrálne. No keď zrazu niečo nejde podľa plánov, tak je to posledná vec, na ktorú myslíme. Vtedy sme v takom rozpoložení, že svoj stav už neotočíme zmenou myšlienok.
Preto potrebuješ prijať fakt, že každý deň nebude ideálny. Dúfaj v dobré dni, ale priprav sa aj na tie slabšie. Tie sú úplne normálne a dodávajú nášmu životu rovnováhu. Po nich prídu silnejšie dni a tie po čase znova vystriedajú slabšie. Nič netrvá večne.
Navyše, slabšie dni vždy poriadne zhodnotíš až s odstupom času. Až keď sa za nimi pozrieš spätne, tak ich uvidíš z lepšej perspektívy.
Vtedy možno pochopíš, že neboli až také zlé a dali ti viac, než si videl v danom okamihu.
Spomeň si na všetky ťažké situácie zo života. V tom momente to boli pre teba tie najväčšie problémy na svete. Koniec základnej školy, maturita, bakalárka, prvý rozchod atď. Dnes, s odstupom rokov by si tie isté situácie zvládol bez problémov. Dnes vieš, že ťa zocelili.
Tak sa nestresuj z obyčajných dní, ktoré iba nejdú podľa tvojich predstáv.
Odpoj sa a vnímaj
Najdôležitejšia rada na záver. Na všetky naše pochybnosti majú výrazný vplyv rozptýlenia a to, že sa porovnávame. Sme zahltení informáciami a prestimulovaní dopamínom.
Z každej strany niečo bojuje o našu pozornosť a my už nevieme odolať.
Skús len na 5 minút sedieť a nič pri tom nerob. Nerozprávaj, nič nepozeraj, nepočúvaj, nečítaj. Za aký čas sa pristihneš, že si to porušil?
Naša myseľ nemôže byť stále zapojená a sústredená. Ak ju do toho nútime, tak nám to vráti v pochybnostiach a niekedy až vo forme depresie.
Pravidelne potrebujeme myseľ odpojiť a viac vnímať život zmyslami. Potrebujeme mysli dopriať priestor a ona sa nám potom odvďačí. Preto dostávame najlepšie nápady v sprche alebo keď oddychujeme. Keď na ňu netlačíme a nepremýšľame.
Najlepšie nápady a riešenia prídu vždy len do čistej hlavy.
Na to potrebujeme čas pre seba, bez ľudí a bez všetkých rozptýlení. Ideálne v prírode, pretože tá je nám najprirodzenejšia.
Tak zmeň prostredie a jednoducho ho vnímaj. Buď sám so sebou, vymaž všetky rozptýlenia a vtedy sa najlepšie spoznáš.
Veľmi pomáha už ranná rutina. Ako začneš deň, na takej vlne sa vezieš.
Skús prvú polhodinu po zobudení nechať telefón na pokoji. Nepozeraj do obrazovky. Neštartuj si myseľ, iba vnímaj. Sústreď sa len na raňajky a prípravu do dňa. Alebo medituj, píš si denník, prejdi sa, otužuj, rob strečing, cvič. Tvoj deň bude ďaleko pokojnejší.
Neboj sa, nič ti neujde. Život ti uteká práve vtedy, keď sa nezastavíš a iba na všetko reaguješ.