Od momentu kedy ráno vstanem sa spúšťa časomiera. Zastaví sa až v momente, kedy večer zaspávam. Toto je jediný čas, ktorý vnímam vedome. O tento čas bojuje moja pozornosť.
Buď sa pristihnem a nad svojou pozornosťou prevezmem kontrolu na čo najviac času. Alebo mi ju ukradne tempo dňa bez toho, aby som si to uvedomoval.
V rýchlej dobe je toľko zlodejov pozornosti, že na nich stačí len reagovať a deň je fuč. Z hodín sa razom stanú sekundy a jeden deň splynie s druhým.
Ja si nahováram, že som v sebauvedomení lepší ako bežní ľudia. Som predsa disciplinovaný. Na mňa nemá vplyv rýchla doba. Nesledujem TV ani sociálne siete. A napriek tomu sa niekedy obzriem za seba a nevidím nič. Neviem rozlíšiť deň od dňa, pretože sú všetky rovnaké.
V práci mám stále viac povinností, lebo firma rastie rýchlejšie než je udržateľné. Doma potom nedokážem vypnúť myseľ. Premýšľam nad tým čo som nestihol, čo ma čaká a čo som mal spraviť inak.
Zapnem si seriál, aby som tú šnúru myšlienok presekol. Niekedy to ale neustrážim a už je večer. Ešte na mňa čakajú povinnosti bežného života a pre svoju disciplínu potrebujem do dňa vtesnať aj sebarozvoj. Som nespokojný ak necvičím, nepíšem a nečítam. Tak pozerám na hodiny a ponáhľam sa, aby som si to odškrtol z dňa.
Žiaľ, nefunguje to.
Pri písaní sa už nesústredím, lebo som mentálne vyfľusnutý. Pokukujem po čase a znervózňujem sa, že to nejde. Skúšam teda knihu. Čítam a po pár minútach si uvedomím, že zaspávam. Nervózny ju odložím a absolvujem večernú rutinu, nech ma aspoň trochu preberie a mám ju za sebou.
Znova ma ale zarazí čas, keďže mi už ostáva len 6-7 hodín do zvonenia budíka. Tak nespokojný líham do postele, aby som si odškrtol ďalší deň.
Som vyčerpaný, hoci som nič zásadné nespravil. Ani som sa poriadne nevenoval priateľke. Týždne som sa neozval rodine.
Nekonám, iba reagujem.
Svet zrýchľuje a dotýka sa to každého. Ľudia sú ľahostajnejší, keďže nikto už nemá čas. Každý má toľko povinností a toľko rozptýlení, že sa nedokáže zastaviť. Ponáhľame sa a život berieme za samozrejmosť. No práve vtedy nám uniká pomedzi prsty.
Najťažší krok je sebauvedomenie
V turbulentnej dobe viac reagujeme než konáme. Keď sa toho na nás valí veľa, tak reagovaním jednoducho stihneme viac. Pri reagovaní nemusíme nič vymýšľať. Nemusíme ani urobiť prvý krok. Iba sa prispôsobíme prostrediu a každá prichádzajúca akcia v nás vyvolá reakciu.
Čím častejšie na niečo reagujeme, tým menej nad tým premýšľame. Reagujeme už len podvedome a vezie nás momentum.
Pri konaní však musíme spomaliť a vedome sa rozhodnúť, čo urobíme. Pri konaní robíme prvý krok my.
V rýchlej dobe je sebauvedomenie najťažšie práve kvôli tej rýchlosti.
Sebauvedomenie si vyžaduje, aby sme spomalili alebo dokonca úplne zastavili. Najprv sa pristihneme, či iba reagujeme alebo aj konáme. Následne si zodpovieme, či to robíme z dôvodu, že to naozaj chceme, alebo to robíme len zo strachu, že niečo zmeškáme.
Často sa bojíme spomaliť, lebo veríme, že tak o niečo prídeme. Presviedčame sa, že na to nie je čas. Takto sa točíme v začarovanom kruhu.
V skutočnosti je strach z toho, že niečo zmeškáme alebo stratíme iba ilúzia. Takmer nikdy nás nedesí to, čo sa už stalo. Desí nás to, čo sa ešte nestalo. Desí nás neistota a možnosť, že sa niečo zhorší. Aj v horore sa nebojíme vraha, keď ho vidíme. Bojíme sa vtedy, keď ho nevidno, ale tušíme, že tam niekde môže byť.
Túto neistotu vymažeme iba razantnou zmenou. Keď ostaneme v starých koľajach, tak sa nič nezmení. No keď aspoň na chvíľu spomalíme, tak sa vrátime k sebe. Až vtedy ten moment skutočne vyhodnotíme.
Po sebauvedomení sa otvorí priestor na hľadanie balansu.
Ako nachádzam balans
Keď sa prinútim spomaliť a vrátim sa k sebe, tak razom vidím veci jasnejšie. Vtedy si pripomeniem, že deň nebude mať nikdy viac hodín. Uvedomím si, že čím viac toho chcem, tým viac ignorujem hodnotu vecí.
Potom už nerozlišujem, čoho získanie ma poteší viac. Nerozlišujem ani čoho strata ma viac zabolí. Čím je tých vecí viac, tým sa ten rozdiel vyrovnáva. Všetko potom vnímam rovnako. Strácam priority.
Keď neviem, čo mám robiť, alebo keď neviem, čo chcem, tak si pripomeniem, že na to idem opačne. Skutočná otázka vtedy nie je to, že neviem čo chcem, ale to, že neviem čoho sa mám vzdať.
Keď sa vzdám toho, čo mi neslúži alebo nevyhovuje, tak sa mi hneď vyjasní to, čo chcem. Moje prvé riešenie je teda uberať. Uberať až kým neostane len to podstatné. Kedy si skutočne uvedomím, čo chcem a potrebujem.
Svoje dni delím 50/50
Skúšal som do dňa vtesnať všetko a skúšal som aj opačný extrém, iba jeden cieľ na deň. Delil som si týždeň po dňoch na produktívne, oddychové a pre blízkych. Delil som si aj dni po hodinách, ale nič z toho mi nefungovalo dlho. To, čo mi však momentálne funguje je delenie dňa na polovicu, 50/50.
Každý deň mám rozdelený do 2 častí a nikdy nemiešam jednu s druhou.
Tú prvú časť tvorí iba práca, keďže zaberá viac než polovicu z aktívneho dňa. V práci sa snažím tak, aby som nemal výčitky, že som len zabil čas. No keď z nej odídem, tak pre mňa neexistuje. Zakážem si čítať firemný chat, nepozerám si web ani úlohy, neodpisujem a nedvíham telefonáty. Nech sa tam deje čokoľvek, až do ďalšieho dňa som nedostupný.
Druhá časť dňa je určená pre môj život a tu si vedome vyberám, ako ju strávim. Niektoré dni sa venujem len priateľke a domácnosti. Maximálne si tak ešte pozriem seriál. Niekedy píšem a čítam. Niekedy cvičím. Nevadí mi, ak niečo z toho v daný deň vynechám, pokiaľ si vyberám ja. Pokiaľ konám vedome.
Viem, že mám len určitý počet hodín a preto na seba netlačím. V tejto polovici dňa nesledujem čas a neplaším sa. Konám pocitovo, no s disciplínou a vtedy mi ide všetko ľahšie.
Pri písaní sa mi najviac darí presne vtedy, keď to nerobím z povinnosti. Môj najväčší myšlienkový prelom prichádza vždy, keď na ňom pracujem najmenej.
Možno to poznáš, keď máš nejaký problém, ktorý sa ti nedarí rozlúsknuť. Trápiš sa nad ním a skúšaš všetko. Prerastá ti cez hlavu. Tak si dopraješ voľno a necháš ho tak. Možno pôjdeš na nejakú túru a vtedy, po hodinách chôdze sa ti z ničoho nič vynorí riešenie pred očami.
V druhej polovici dňa sa snažím spomaliť a žiť čo najviac prítomným okamihom. Aj keď sa mi v danom momente niekedy zdá, že sa nikde nehýbem, tak z dlhodobého hľadiska stále napredujem.
V druhej polovici dňa je najdôležitejšie robiť niečo úplne iné, než v tej prvej polovici.
Zmením svoj fyzický stav a zmením svoju energiu
Po cvičení ma už nič nerozhodí. Zrazu je všetko ľahšie a nič nie je taký problém, aký sa zdal na začiatku. Získam perspektívu.
Cvičením vystavím telo takému stresu, že všetko, čo príde potom je v porovnaní s tréningom jednoduché. Nezlomí ma nejaká porada keď viem, že ma nezlomila ani ťažká váha pri poslednej sérii drepov.
Spálil som energiu, ktorá by sa inak cez deň mohla obrátiť proti mne. Zmenou svojho fyzického stavu som zmenil svoju vnútornú energiu a následne aj mentálny stav. Po cvičení som pokojný, mám chladnú hlavu a pozitívnu energiu.
Žiaľ, funguje to až po cvičení. Preto veľmi odporúčam cvičiť hneď ráno. Náš fyzický stav má výrazný vplyv na našu energiu.
Keď ležíš na gauči a pozeráš seriály, tak sa ti nechce ísť ani k chladničke. Tvoja energia neexistuje. No keď sa z toho gauča postavíš a urobíš z miesta 10 výskokov, tak sa tvoja energia automaticky zmení. Zrazu tvoje telo ožije a ty si pripravený/á konať. K tomu seriálu sa už možno ani nevrátiš.
Princíp zmeny fyziológie je jednoduchší ako keby na to ideš opačne. Mentálny stav sa mení ťažšie. A zmena fyzického stavu vždy ovplyvní aj mentálny stav.
Funguje to dokonca aj pasívne, formou meditácie. Vtedy však nesmieš robiť absolútne nič. Musíš len sedieť v tichu, bez rozptýlení a bez akejkoľvek inej aktivity. Ideálne hodinu.
Po prvotnej búrke myšlienok sa ti vyjasní myseľ a vtedy získaš perspektívu.
Celý balans je o perspektíve. Až keď spomalíme a urobíme krok vzad, tak uvidíme náš život v celku. Vtedy uvidíme, čo prevláda, čoho je nedostatok a kde chýba rovnováha.
Hľadanie balansu je individuálna vec, preto na to neexistuje žiaden návod. Existujú len princípy a názorové cesty ako je táto moja. No je len na tebe, čo si z toho zoberieš do svojho života. Do hľadania vlastného balansu.