Svet sa pomaly otvára. Končí home-office, začína škola a extroverti sa toho nemôžu dočkať.
Tešia sa, že sa všetko vracia k starému normálu. Potrebujú socializáciu, pretože bez nej nevedia existovať. Nevedia sa bez nej učiť a zavretí doma nie sú rovnako produktívni. A na tom nie je nič zlé. Socializácia chýba každému a extroverti tak jednoducho fungujú.
No čo druhá polovica ľudí? Čo my, introverti? Aj my potrebujeme socializáciu, ale tá pre nás nemá nič spoločné s produktivitou.
Keď sme zostali doma, zistili sme, že sa nám v práci a škole darí lepšie ako predtým. Doma sa nemusíme prispôsobovať kolegom či spolužiakom. Nikto nás neotravuje a nerozptyľuje. Nie sme pod tlakom a máme priestor na nerušené premýšľanie a sústredenie. Fungujeme vo vlastnom tempe a využívame svoje vlastné systémy.
Prečo extroverti na diaľku trpia?
Lebo sa nudia. Chýbajú im stimuly, ktoré uvoľňujú neurotransmiter dopamín, z ktorého extroverti dominantne čerpajú energiu a potešenie.
V pokoji sa pri premýšľaní a sústredení uvoľňuje neurotransmiter acetylcholín, z ktorého zase dominantne čerpáme my, introverti.
U extrovertov vyvoláva acetylcholín po určitej miere nudu a naopak nás dopamín po určitej miere vyčerpáva. Socializácia podporuje uvoľňovanie dopamínu a samota podporuje uvoľňovanie acetylcholínu.
Extroverti sa pri učení či pracovaní na diaľku nielen nudia, ale ťažšie sa im aj sústredí. Bez im potrebných stimulov sa viac flákajú.
My však svoje stimuly máme. Nás samota stimuluje k lepšiemu výkonu. Práca a štúdium na diaľku nás nevyčerpáva tak ako keď tam sme fyzicky. Tak prečo by sme sa mali prispôsobovať extrovertnému normálu, keď náš normál vyzerá úplne inak?
Svet napreduje, tak napredujme s ním
8 hodinová pracovná zmena bola zavedená v 19. storočí pre zamestnancov v továrňach. Osem hodín bol čas, pokiaľ dokázali byť zamestnanci produktívni. Pri dlhšej pracovnej zmene začínali byť unavení a robili zbytočné chyby. Zaviedol ju Robert Owen s cieľom prerozdelenia času, 8 hodín na prácu, 8 na rekreáciu a 8 na spánok. Tento koncept následne spopularizoval Henry Ford.
Dodnes sa takto pracuje všade. Súhlasím, že takýto čas môže byť pre prácu vo fabrike ideálny. Nie je však ideálny pre každú prácu. Najmä nie pre prácu s hlavou.
Fyzicky dokážeme pracovať viac-menej na rovnakej úrovni aj po dobu 8 hodín. Mentálne však nie.
Fyzická kapacita je u každého človeka ďaleko vyššia ako tá mentálna. Fyzicky sa môžeme potlačiť aj keď máme pocit, že už telo nevládze. Keď sme však vyčerpaní mentálne, nedokážeme sa už potlačiť k ďalšiemu premýšľaniu a sústredeniu sa. Ak sa aj prinútime, efektivita vtedy výrazne klesá.
Každý, kto pracuje v kancelárii vie ako to funguje. Takmer nikde človek nepracuje celých 8 hodín. Myslím, že maximum sú tak 4 hodiny. Zvyšok sú prestávky na wc, jedlo, kávu, cigaretu, scrollovanie facebooku a zašívanie sa s kolegami.
Samozrejme, nájdu sa pozície, kde aj ľudia v kancelárii pracujú 8 hodín vkuse. Ja ale verím, že z hľadiska mentálnej energie je to skôr výnimka ako pravidlo. Nehľadiac na to, že byť zaneprázdnený neznamená byť produktívny.
Dokonca aj školský systém funguje rovnako už celé desaťročia.
No to, že niečo funguje ešte neznamená, že neexistuje nič lepšie alebo že to funguje pre každého.
Pracovné a školské prostredie je prispôsobené extrovertom a preto sú v ňom uvoľnenejší a všetko im ide ľahšie. Že niečo funguje hlasnejšej časti ľudí ešte neznamená, že my tichší sa musíme prispôsobovať.
Svet napreduje, tak je na čase prestať ignorovať druhú polovicu ľudí. Máme toho veľa čo ponúknuť a jediné čo potrebujeme, je priestor. Priestor bez nátlaku neustálej socializácie. Priestor na premýšľanie, reflektovanie a sebarealizáciu.
Fajn príklad je dnes populárny tzv. brainstorming.
Ľudia sedia v jednej miestnosti a hľadajú riešenia tak, že jeden cez druhého hovoria všetko, čo im napadne. Po čase sa už len prekrikujú a strieľajú jednu hlúposť za druhou. Možno sa medzi tým odpadom nájde aj niečo prospešné.
No takto sa len málokedy presadí introvert. My vieme nájsť riešenia a častokrát lepšie ako extroverti, ale nie v takomto prostredí.
Najlepšie nápady sa vždy rodia osamote. Len osamote sa človek spojí so svojim najhlbším vedomím a podvedomím. Brainstorming je somarina. Pre introvertov a možno aj extrovertov by bolo ďaleko efektívnejšie dať im zadanie či problém a nechať ich na ňom pracovať osamote. Až potom sa podeliť s výsledkom.
Niektoré krajiny a firmy vo svete už potrebu napredovania pochopili. Škandinávske krajiny zavádzajú štvordenný pracovný týždeň. Všetky renomované firmy po celom svete ponúkajú svojim zamestnancom home-office. IT firmy ponúkajú flexibilný pracovný čas.
Mnohé firmy už cielene vyhľadávajú introvertov, pretože vo viacerých oblastiach sme jednoducho lepší my. Túto iniciatívu propaguje aj Bill Gates, ktorý je sám introvert.
Aj mnohé školy už otvárajú triedy s nižším počtom žiakov, aby k ním mohli pristupovať individuálne.
Prečo teda nemôžeme fungovať aj aj? Prečo nemôžeme mať prostredie prispôsobené rovnako pre introvertov ako pre extrovertov?
V rámci školstva si na Slovensku zrejme ešte pár generácii počkáme. Iskierka nádeje je zopár vysokých škôl a najmä možnosť externého štúdia.
V práci si už však môžeme vyberať. Na Slovensku je stále čoraz viac „progresívnych“ firiem, v ktorých majú introverti ideálne pracovné prostredie. Niektoré firmy majú svojich zamestnancov výlučne na diaľku, skrz home-office.
Teraz sa naskytá otázka, ktorú by položil extrovert:
„A čo kontakt s ľuďmi?“ Každý potrebuje socializáciu, veď nežijeme v jaskyni.
Áno, ale introvert si rád socializáciu vyberá podľa seba, nie z donútenia.
Kolegovia sú iba kolegovia rovnako ako sú spolužiaci len spolužiaci. Nie sú automaticky naši kamaráti len preto, že sme spolu v jednej miestnosti. Väčšinou nás spája iba práca alebo škola, nič iné.
Pre introvertov takáto socializácia nie je až tak potrebná. Samotný pobyt medzi ľuďmi a interakcia s nimi nás jednoducho nenapĺňa rovnako ako extrovertov.
My si s ľuďmi potrebujeme vybudovať určité spojenie a to sa jednoducho nedá robiť kvantitatívne. Spojenie máme len s tými ľuďmi, ktorých máme radi, ktorým dôverujeme a ktorým sa dokážeme otvoriť.
Socializujeme sa radi po svojom, vo voľnom čase a s ľuďmi, s ktorými chceme.
Vyššia produktivita vďaka individuálnemu prístupu
Keď je všetkom po starom, trpíme my introverti. Keď je všetko po „novom“, teda dištančne, trpia extroverti.
Prečo nemôže byť štúdium a práca vecou individuálneho rozhodnutia?
Kto sa chce učiť alebo pracovať na diaľku, nech to robí tak. Kto chce byť prítomný fyzicky, nech to robí tak. Alebo to robme na striedačku.
Najvyššiu produktivitu a výsledky dosiahneme vtedy, keď vyhovieme obom. Aj extrovertom aj introvertom. Nie len jednej skupine ľudí.
Ja som sa začiatkom roka 2021 konečne dostal na home-office a pochopil som, že tak fungujem lepšie. Razom som bol kľudnejší. Vstávalo sa mi ľahšie a necítil som žiaden nátlak. Každodenné úlohy som si naplánoval po svojom a pracoval som na nich vo svojom tempe. To, čo som predtým v kancelárii robil pol dňa, som mal doma hotové do hodiny.
A to preto, lebo ma nikto nevyrušoval.
Pracujem v otvorenej kancelárii a ticho je tam naozaj vzácne. Stále mi niekto chodí okolo stola. Niekoľko krát do dňa sa pri mne niekto pristaví a buď chce niečo pracovne alebo len tak prehodiť pár slov. Z každej strany počuť telefonovanie, rozhovory a ťukanie do klávesnice.
Súkromie nie je nikdy ani v spoločnej kuchynke, pretože to je obľúbená zašiváreň. Ešte aj wc máme na chodbe zdieľané s viacerými firmami a vždy je naň rad, takže sa ani tam nedá na pár minút oddýchnuť.
Z domu som bol efektívnejší, vďaka čomu som mal viac času pre seba. Odrobil som si svoje za polovicu pracovnej doby a zvyšok času som si čítal alebo písal či cvičil. Druhú polovicu z 8 hodinovej pracovnej doby som sa venoval sebe.
Nikomu som to nehovoril, no nikto si ani nič nevšimol, pretože som svoje povinnosti neflákal. Vždy som mal všetko hotové. Takto som mal väčšiu chuť tvoriť a radosť z dobre využitého času.
Popri fyzickom dochádzaní do práce som nemal čas na nič. Po 8 a pol hodinách v kancelárii a následnej ceste domov bol podvečer. Keď som došiel domov tak som len pozeral na hodinky a znervózňoval sa, že nestíham nič svoje.
A zažívam to znova.
V máji mi home-office zrušili. Šéf mi radostne oznámil, že sme to „vydržali“ a konečne sa môžeme vrátiť do kancelárie. Áno, z jeho pohľadu bola práca na diaľku utrpenie. No pre mňa to bol raj. Preto som sa ho spýtal, či nemôžem pokračovať na diaľku. Stačil mi jeho pohľad. Pozrel sa na mňa, akoby mi preplo.
Našťastie existuje práca, ktorá je pre introverta ako stvorená a to je práca, v ktorej si sám sebe šéfom.
Podnikanie.
Je to ťažké, ale myslím, že za tú slobodu to stojí. Svoj vlastný prechod stále odkladám, ale smerujem k nemu.