Mal všetko a život bol krásny. Z ničoho nič však spadla prvá dominová kocka a následne sa mu rozsypal celý život. Možno to bola tragédia, možno zrada, možno nešťastie. Nemohol si už dovoliť luxus, nezvládal platiť účty. Rodina sa mu rozpadla a s ňou aj jeho zdravie. Prišiel o všetko a ostal sám, na dne.
Zmietal sa tam a neveril, ako sa to mohlo stať. Ľutoval sa a nevidel už iné východisko než smrť. Po čase však zbadal iskierku nádeje. Vykročil za ňou a postupne začal vstávať. S každým krokom naberal sebavedomie a svetlo žiarilo jasnejšie.
Nakoniec sa postavil na vlastné nohy a prekročil svoj tieň. Duchovne, ale aj materiálne uspel ešte viac ako predtým.
Aj to sú filmy, ktoré milujeme.
Milujeme tzv. comeback. Milujeme sledovať, ako niekto na vrchole spadol na hubu a ako sa postupne vyškrabal naspäť a dosiahol ešte väčší úspech. Milujeme, keď outsider porazí šampióna. Keď sa niekto šikanovaný, utláčaný a podceňovaný vypracuje až na vrchol a porazí svojich démonov. Milujeme keď Dávid porazí Goliáša.
Aj náš život je svojim spôsobom film. Má začiatok, má koniec a má hlavného hrdinu. Sme ním my. Náš film však väčšinou len sledujeme a reagujeme na to, čo sa stane.
Pritom v ňom môžeme aktívne účinkovať. Divák predsa nikdy neokúsi to, čo účinkujúci.
Introvertom chýba len jedna zásadná vec
Sme vnímaví a hĺbaví. Máme vynikajúce pozorovacie schopnosti. Nie len voči svetu a ostatným ľuďom, ale hlavne voči nám samotným.
Sme introspektívni. Premýšľame a svoje myšlienky si aj uvedomujeme. Vnímame všetko, čo robíme na vedomej aj podvedomej úrovni.
Vo svojom vnútri dokážeme nájsť odpovede, riešenia a nápady na akúkoľvek tému.
Problém nám však robia činy a prechod z teórie do praxe.
Zvykneme vyčkávať až do momentu, kým budeme pripravení. Vyhradzujeme sa tým, že sme perfekcionisti. No väčšinou ten moment nikdy nepríde. Potom sa na to vykašleme alebo čakáme celý život.
Niekedy nám chýba odvaha, niekedy sebavedomie a niekedy sa jednoducho stratíme vo vlastnej hlave.
V konaní nás porážajú extroverti, pretože sú priebojnejší, hlasnejší a akčnejší.
Dobrá správa je, že schopnosť aplikovania teórie do praxe je len vecou tréningu. Osobne si myslím, že práve táto schopnosť je pre introverta kľúčová. Ak sa naučíme konať, prenesieme svoje vnútorné dary von do sveta a zabezpečíme si dobrý a úspešný život.
Ja som mal v hlave 4 roky nápad na tento web. Celý ten čas som nad ním rozmýšľal, písal som si poznámky a zbieral myšlienky. Mal som ich toľko, až som sa v nich strácal.
Čakal som na to, kým budem pripravený. Priateľka ma našťastie dotlačila do toho, aby som začal. Aby som vytvoril web a napísal prvé články. V momente, keď som začal konať zo mňa spadla obrovská ťarcha. Všetky zozbierané nápady a myšlienky som vyhodil. Nepotreboval som ich. Potreboval som len začať. A som nesmierne vďačný, že som ten krok spravil.
Odvtedy cítim, že je všetko v mojom živote lepšie. Som spokojnejší, mám cieľ a venujem sa tomu, v čo verím.
Buď hrdina svojho vlastného filmu
K tomuto článku ma inšpiroval Joe Rogan a jeho výrok:
„Be the hero of your own movie.“
Predstav si, že začína film a ty si jeho hlavná postava. Na začiatku si tam, kde si a s tým, čo máš. Možno si lúzer, slaboch, bez vzťahu, bez peňazí, bez zmyslu života. Možno si nešťastný alebo vyhorený. Fajn, takto filmy začínajú. Čo by však teraz urobil hrdina tohto filmu?
Rob to! Je to také jednoduché.
Vo filme sme to všetci videli už tisíckrát. Áno, film je film a všetko je v ňom ľahšie. To ale nič nemení na tom, že princíp je takmer vždy rovnaký.
Napíš si, čo chceš. Pokojne si napíš scenár, cieľ alebo víziu a rob to. Krok po kroku si vybuduješ momentum.
Poznáš to, keď chceš ísť behať, no vonku je zima. Nechce sa ti ísť do toho chladu, keď doma je teplo a pohodlne. Keď však pôjdeš a začneš behať, už ti nie je zima. Je ti teplo. Keď už bežíš, nevzdáš to a neotočíš sa hneď domov. Už to dobehneš až do konca.
Tento scenár reflektuje veľa vecí v živote.
Rozhodni sa, že budeš hrdina svojho vlastného filmu. Prečo? Pretože človek sa potrebuje rozvíjať. Potrebuje progres. Inak nikdy nenaplní pocit sebarealizácie a nepresvedčí sa, že niečo dokázal.
Ten, kto stojí na mieste umiera. Minimálne vnútorne.
Z prekonávania prekážok a bolesti sa stávame silnejšími a odolnejšími. Potom zvládneme všetko, čo nám príde do života.
Rob to pre seba
Nepotrebuješ inšpiráciu. Najväčšou inšpiráciou si pre seba ty, preto, že sa prekonávaš. Ak potrebuješ inšpiráciu, pripomeň si, čo si už dokázal/a.
Nepotrebuješ ani uznanie. Rob to pre seba. Navonok môžeš byť Clark Kent a v súkromí Superman.
Mám známeho, čo sa prezentuje ako najväčší dobrák, ktorý každému pomáha. V skutočnosti to však robí pre uznanie. Pred pár rokmi mi raz pomohol a pripomína mi to aj dnes, keď sa stretneme. Každému dá vždy najavo, ako veľmi mu pomáha. Každému tiež stále rozpráva, ako pomohol niekomu inému. Buduje si tým meno a na oplátku si vyberá daň za každú láskavosť. Po čase si vždy šikovne pýta protislužbu.
Myslím, že to je príklad, ako by sa to nemalo robiť. To, čo robíš, rob pre seba a pre svoj dobrý pocit. Nie pre názor ostatných, nie pre ich uznanie či pochvalu.
2 princípy pre každého hrdinu
Svoj životný príbeh má každý iný. Sú však 2 princípy, ktoré platia pre každého. Sú to princípy, ktoré ti pomôžu stať sa hrdinom svojho vlastného života.
1. Nastavenie mysle
Nikto neporazí človeka, ktorý má v sebe nádej a niečomu verí. Aj keď je úplne na dne, vždy vidí malú iskierku, vďaka ktorej sa postaví na nohy.
Mysli pozitívne, pretože vo všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne. Aj keby sa dozvieš, že máš len rok života. Kebyže vieš, že sú tvoje dni očíslované, tak prežiješ každý deň úplne naplno. Každý jeden deň bude pre teba ako rok a každá hodina ako deň, pretože ju oceníš.
Aké máme myšlienky, tak vnímame svet. Ak máš len negatívne myšlienky, ľahko prehráš, lebo sa už porážaš sám. Nedávaš si nádej a nevidíš možnosti.
Na všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne a to je mentalita víťazov. Keď stratíš prácu, získaš čas na niečo lepšie. Aj keď sa ti deje niečo hrozné a nefér, s odstupom času na tom nájdeš niečo dobré. Možno ti práve to zlé obdobie zmenilo život k lepšiemu.
S časom vidíme všetko jasnejšie. Nič nie je také hrozné, ako sa nám v daný moment zdá. Človek totiž najlepšie oklame samého seba.
Ľudská myseľ sa nevyvinula na to, aby bola dobrá v rozoznávaní správneho. Vyvinula sa na to, aby rozoznala, čo je pre ňu dobré. A čo je pre ňu dobré nie je vždy správne.
Naše podvedomie mení to, ako vnímame realitu. Skrášľuje ju, zahmlieva a upriamuje pozornosť na to, na čo myslíme. Vidíme, čo chceme vidieť a nevšímame si zvyšok, aj keď je podstatný. Tak never všetkému, čo si nahováraš.
2. Fyzické zdravie podporuje mentálne zdravie
Naše telá sú stále náchylnejšie a slabšie, pretože nemáme toľko fyzickej aktivity ako naši predkovia. Ľudia dnes vyhľadávajú pohodlie a preto sú stále mäkší a mäkší.
Starí Sparťania museli fyzicky trénovať každý deň už od 6 rokov. Každý musel byť vojakom. Ak nie, tak bol farmár, čo bolo vtedy pre muža potupné. Naši starí rodičia absolvovali povinnú vojenskú prípravu a pracovali manuálne. Na poliach a záhradách si denno-denne zaobstarávali obživu.
My plačeme, keď niekam musíme ísť pešo.
Myseľ si najlepšie vytrénuješ skrz fyzickú aktivitu.
Skrz bolesť a prekonanie svojich limitov. Navyše tak urobíš niečo pre svoje zdravie a odomkneš studnicu novej energie. Keď sa hýbeš a si vo forme, všetko je akosi ľahšie. Cítiš sa živo a plný energie, pretože pohyb je recept na lenivosť.
Pre mňa osobne je fyzický aspekt najúčinnejší. Je to môj recept ako nebyť slaboch. Cielene vyhľadávam nekomfort, vďaka čomu si zoceľujem myseľ. Potom sa cítim komfortnejšie aj v nekomfortných situáciách.
Napríklad, v MHD si nikdy nesadám, ale stojím. V zime sa nikdy nebabuším tak, aby mi bolo teplo. Chodím po schodoch a nie výťahom. Chodím viac pešo. Sú to malé každodenné veci, ktoré sa však hromadia.
Nie je dôležitá rutina, ale návyky
Rutina je krehká. Ukázala nám to pandémia. Zrazu sme ostali doma a veľa z našich rutín padlo. Nahradili sme ich inými rutinami. Zrazu bola rutina dlhšie spať, pozerať viac TV, viac sa prežierať, menej sa hýbať a sledovať všetok odpad z médií.
Keď si však vybuduješ návyk, nezmenia ho vonkajšie okolnosti. Keď je tvoj návyk pravidelné cvičenie, neprestaneš, ale budeš cvičiť doma. Keď máš návyk každý deň niečo tvoriť a realizovať sa, nájdeš si čas a priestor aj popri práci či deťoch.
Návyky sú to, s čím neprestávame nikdy. Vždy si na to nájdeme čas bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.
Nech sa deje čokoľvek. Ja musím každý deň aspoň chvíľu čítať, chvíľu byť osamote, absolvovať ľadovú sprchu a písať.
Seneca, Hemingway či Steve Jobs absolvovali každý jeden deň prechádzku.
Churchil vstával každé ráno v rovnaký čas a bez ohľadu na všetko, každý deň maľoval, absolvoval svoj kúpeľ (a vypil pár pohárov alkoholu 
).
Sme to, čo robíme opakovane a pravidelne. Preto si buduj svoje vlastné (dobré) návyky.
Prečítaj si aj môj predošlý článok o vnútornej motivácii.